Čo bolo skôr? Veci alebo pojmy?
Otázka „Čo bolo skôr? Veci alebo pojmy?“ je kľúčovým problémom scholastiky známy ako spor o univerzálie. Podstatou sporu je myšlienka, či pojmy reálne existujú, teda či môžu existovať aj bez konkrétnej veci na ktorú odkazujú, alebo či majú zmysel len vzťahom na konkrétnu jednotlivinu. Na jednej strane tohto sporu stoja nominalisti a na druhej strane realisti.
Realisti hlásajú myšlienku, že všeobecné pojmy existujú pričom sú na jednotlivých veciach nezávislé, sú večné a reálne existujú v mysli Boha ešte skôr než sú obsiahnuté v jednotlivých veciach, to znamená že pojmy existujú pred vecami tzn.„ante rés“.
Na druhej strane stoja ako opozícia realistov nominalisti, tí hlásajú myšlienku, že reálne a objektívne existujú len jednotlivé veci, tým pádom je existencia pojmu viazaná na konkrétnu vec, nemôže existovať samostatne pretože pojem je len menom veci, reálne teda jestvujú iba jednotlivé veci s ich individuálnymi vlastnosťami. Pojmy existujú po veciach „post rés“.
Ja osobne sa prikláňam na stranu nominalizmu. Myslím si, že je evidentne jasné, že najprv boli veci a až po nich pojmy. Však pokiaľ by mená existovali pred vecami v mysli Boha, človek by ich nikdy nemohol spoznať, tak ako nemá možnosť spoznať Boha, ktorý je nedosiahnuteľný a absolútny a nijakým spôsobom s ľuďmi nekomunikuje. Pokiaľ by nám mal Boh akosi sprostredkúvať pojmy, muselo by sa to logicky odohrať ešte pred narodením človeka vložením pojmov do rozumu, ktoré by človek následne počas svojho života automaticky využíval. Ale je to skutočne tak? Vezmime si práve narodené dieťa. Pokiaľ by malo od Boha vo svojom slovníku aspoň základné pojmy a názvy vecí bolo by schopné komunikovať so svetom už od okamihu svojho narodenia, ale všetci dobre z vlastnej skúsenosti vieme, že to tak nie je. Dieťa sa postupne učí rozprávať priraďovaním mien k veciam a teda sa pojmom učí postupne počas svojho života a nemá ich v sebe prirodzene dané od Boha.
Z toho mi vyplýva, že ľudský pojem nemôže pochádzať od Boha, ako to hlásajú realisti a tým pádom musel vzniknúť až potom čo si ľudia začali uvedomovať svet okolo seba a na základe svojho vnímania a následne na základe istej dohody priradili veciam označenie. Napr. všetko čo sa dalo jesť označili spoločným slovom jedlo a postupom času aj presnejšie pomenovali jednotlivé prvky svojho jedálnička.
Pojem je tým pádom len fonetickou značkou, označením danej veci, nie je ničím iným, slúži ľuďom na pomenúvanie vecí, ktoré ich obklopujú a tieto pojmy sú dané dohodou medzi tými, ktorý dané slová používajú. Pojem nemá žiadnu reálnu existenciu. Pojem existuje len pokiaľ ho ľudia používajú, inak je len mŕtvym zhlukom písmen a je ničím. Pojem sám o sebe nič neznamená, len označuje veci, ktoré človeka obklopujú. Však pokiaľ komunikujeme a označíme niečo pojmom, vždy si predstavíme za pojmom konkrétnu vec, alebo skupinu vecí, ktoré majú rovnaké vlastnosti a označujeme ich rovnakým pojmom, napríklad dom. Pojem musíme vedieť spojiť s vecou, identifikovať vec na základe pojmu, inak by naša komunikácia nemala zmysel. Pojmy logicky slúžia na prenos informácií o jednotlivých veciach, alebo udalostiach, ktoré sa dejú vzhľadom na veci, ktoré do daných udalostí vstupujú. To dokazuje, že vec musela existovať skôr ako pojem a pojem stráca bez veci význam.
Komentáre
Žiadne komentáre
Pridať komentár