Existuje posmrtný život?
// taká menšia úvaha //
K životu každého z nás patrí skutočnosť, že kedykoľvek a kdekoľvek môžeme zomrieť. Najrôznejšia lekárska starostlivosť nám môže síce život predĺžiť, ale nemôže smrť zrušiť a akokoľvek by sme sa snažili, jedného dňa musí umrieť každý pretože elixír večného života existuje len v rozprávkach. A preto sa už od počiatku vekov ľudstvo zamýšľalo nad tým, čo bude po smrti, kam pôjdeme, čo budeme cítiť, alebo či nebudeme cítiť nič a náš život jednoducho vyhasne a definitívne skončí. Smrť však leží mimo naše chápanie a o tom, čo bude po nej nemá nikto istotu. Zdá sa, že pravdu zistíme až po smrti.
Mnohé náboženstvá veria a v akúsi druhotnú existenciu mentálnej časti nášho tela - duše, a tým dávajú svojim veriacim akúsi istotu, že smrť nie je koncom, ale môžeme si byť istí, že to tak skutočne je? V prospech posmrtného života môžu svedčiť mnohé príbehy ľudí ktorý prežili tzv. klinickú smrť, kedy mali pocit, že opustili svoje telo, leteli tunelom na konci ktorého bolo svetlo a tam sa stretli s tými, ktorých stratili a boli poslaní späť. Iné náboženstvá dokonca hlásajú návrat po smrti do života, reinkarnáciu, ale ani jedno ani druhé nie je možné nijak vedecky dokázať. V klinickej smrti ide totiž len o subjektívny zážitok a reinkarnáciu nie je možné nijak potvrdiť, pretože ide len o vieru v niečo čo vonkoncom nie je v sfére racionality.
Druhá skupina ľudí naopak verí, že smrťou sa všetko skončí, umrieme a hotovo. Koniec, po smrti nič neexistuje, nič nás nečaká, návrat späť nie je možný. Umrie telo, umrie celý človek a preto nejaký posmrtný život nemôže jestvovať. Klinická smrť je len dôsledok odkrvenia mozgu a zníženia mozgovej činnosti a reinkarnácia je len výplodom náboženskej teórie východných mysliteľov.
Ja osobne si myslím, že je lepšie veriť, že po smrti sa všetko nekončí. Človeku to dodá istú dávku odvahy, že ho predsa ešte niečo čaká, že sa „na druhej strane“ stretne s tými, ktorých stratil. Človek má akúsi nádej, že každý moment jeho bytia nie je len smerovaním k neodvratnému koncu po ktorom prestane existovať a stane sa ničím. Takéto myšlienky majú určite veľkú silu počas celého ľudského života, po strate niekoho blízkeho, v chorobe, alebo v staršom veku. A tak či už nás čaká nejaký ten posmrtný život, alebo nie, je dôležité aspoň dúfať, že smrť nie je koncom, že smrť je len začiatkom druhej etapy ľudskej existencie, aby sme neupadli do akejsi depresie a strachu z toho, že aj tak je všetko márne. Človek by si mal život vychutnať naplno, bez strachu z konca, pretože pravdu o tom, ako to vlastne po smrti na druhej strane vyzerá sa aj tak dozvie až v tú osudnú hodinu… alebo sa nedozvie nič…
Komentáre
Dá sa to aj tak povedať. Ako som napísala, je lepšie veriť, že po smrti sa nič nekončí. Aj keď sa zdá, že potom už nie je nič.
1. A co je smutne na tom, ze clovek zomrie a nic uz nebude? To je len strach cloveka, ze strati to co pocas zivota nahromadil (myslim spomienky, nie majetok). Treba to zobrat tak ako zvierata - nevedia ze raz zomru a su spokojne a netrapia sa.
2. Ja som specialny srandista, spekulant a tvorivo zalozeny. Tvrdim o sebe toto: niekde som cital, ze doteraz zilo na celom svete 80 miliard ludi. Cize to ze zomriem, je iba statistika a nie istota! T.j. existuje pravdepodobnost, ze nikdy nezomriem jedna ku 80 miliardam! (mala, ale predsa :) )
miroslav
J si myslim ze posmrti urcite nieco je z existuje nejaka nadprirodzena sila ved pocuvame to kazdy den ze sa stalo nieco neuveritelne ze ludia zazili klinicku smrt ze mrtvy dali znamenie atd. Ja som o tom presvedceny ze po smrti sa zivot urcite nekonci a nikto mi to nezobere
Aj keď je tu strašne málo prýspevkov a ešte k tomu aj starších, aj tak ma vaše polemizovanie dostalo.Som tiež jedna z tých ,čo nás považuje vedšina za bláznov, ale aj tak to rysknem.Tiež som mala tú česť, nie len prežiť kl. smrť, ale už som sa narodila ako mŕtva a nejako podozrivo často sa tam vraciam.Jasné že to znamená že po pôrode ma oživili.Prešla som si viac stránok na túto tému a poviem Vám pravdu niektoké, ma dokážu poriadne naštvať.Je pravdou že mi živý, ani nemame právo, vôbec rozoberať tak, ako ich nazývame mi anijelou alebo viššie bytosti, ale naša najvedšia ľudská vlastnosť /zvedavosť /nám to nedovolí, tak, ako mne napr. teraz.To znamená ,že vieme, že ešťe niečo je ,len presne nevieme definovať čo. Tak mi ľudia tomu dávame mená a názvy.Ale aj tak, sa mi páči to čo je tu zverejnené, najviac sa to približuje k mne podobnému uvažovaniu.Jedno vieme isto, že koniec niečoho, tu určite je.
Cize podla teba je rozhodnutie o viere v posmrtny zivot cisto utilitarnou zalezitostou? Rozhodnem sa pre tuto vieru, pretoze pre spokojny a plnohodnotny ludsky zivot je to jednoducho lepsia volba ako byt presvedceny, ze smrtou vsetko definitivne konci? Hmm, zaujimave, od viacerych ludi som pocul podobny pohlad na vec. Ale ja s tym mam proste problem, pretoze to vyzaduje prave ten iracionalny prvok viery, slepeho dufania v nieco, co sice cisto hypoteticky moze byt, ale skor vsetko nasvedcuje, ze nie je…